Všetko, na čo som sa kedy zameriavala bolo to, ako veci naozaj vyzerajú. Bola som tým priam posadnutá, pretože som si bola istá, že veci musia vyzerať tak, ako chcem ja a že proste musia byť úžasné a krásne, jednoducho to musí byť to najlepšie, čo doma máte. A neviem, prečo som vlastne bola až tak veľmi posadnutá vizážou, možno to malo niečo spoločné s mojím detstvom, možno to malo byť zamerané na niečo úplne iné, ja vážne netuším. Čo však viem, že je jasné, je práve to, ako sa na veci pozerám a ako s nimi chcem zaobchádzať. Aj keď si niečo vy sami myslíte, musíte sa na to pozrieť skutočne reálne. A ja som sa snažila.
Mala som obľúbený materiál, na ktorý som nikdy nedala dopustiť. Všetko som z neho chcela mať, aj keď som veľmi dobre vedela, že ten materiál sa udržiava trošku ťažšie, ako iné a vedela som aj to, že z toho možno budem postupom času veľmi nervózna. Bolo to sklenene zabradlie, do ktorého som sa proste zamilovala a chcela som, aby to tak videli aj druhí ľudia a vedeli ma za môj výber pochváliť. Ale viete, čo som si po rokoch uvedomila? Že takmer nikomu sa nebude páčiť to isté, čo sa páči vám. A že je to tak úplne v poriadku.
Áno, niekedy ma to rozčuľovalo. Ako sa to tomu človeku nemôže páčiť, keď sa to páči mne. Ako môže na to povedať hento, keď je to tak neuveriteľne krásne. Ale verte tomu, že sa to podarí, keď chcete vy sami. A verte aj tomu, že sa to podarí hlavne vtedy, keď s tým budete maximálne, ale skutočne maximálne stotožnení. Je to len o tom, čo je pre vás to najdôležitejšie. A nakoniec sa možno budete musieť spoľahnúť aj na to, že nech sa deje čokoľvek, toto je určite niečo dôležité a niečo, čo by pre vás malo byť to najlepšie. Ide len o uhol pohľadu. A o to, na čom vám naozaj, ale naozaj záleží. Mne proste záležalo na tomto, takže som s tým jednoducho rátala. Ale ostatné veci sú vlastne len a len na vás.